Život detí ulice v hlavnom meste Kene Nairobi je ťažký od momentu, kedy sa deti na ulici objavia. Rokmi im prischla prezývka „chokora“ – živiaci sa odpadkami. Zvyklo sa o nich veľa hovoriť v médiách, spoločne so slumami a mrakodrapmi veľkých miest sa stali symbolmi Afriky.
Medzičasom mnohé z týchto detí vyrástli, našli si svoju životnú lásku a založili si vlastné rodiny. Tisíce detí, ktoré vlády „zametali“ z centier miest a vytláčali ich do slumov, obklopujúcich veľké mestá ako tŕňová koruna. V slumoch nenájdete žiaden detský kútik, sú to miesta, kde nie je miesto pre deti. Napriek tomu mnohé z nich prežili uprostred kôp odpadu, všadeprítomného zločinu a výparov lepidla, odkázané na žobranie a dobročinnosť okoloidúcich. Dokonca aj obyvateľov chudobných slumov odpudzuje zápach týchto detí.
Situácia v Keni sa však postupne začala uberať lepším smerom. Vláda kontaktovala prostredníctvom Zvereneckého fondu rehabilitácie pouličných rodín niekoľko prijímacích stredísk v Nairobi, aby mohli prijať opustené deti.
Osemdesiatsedem detí u seba privítala organizácia Koinonia, ktorú založil kombonský misionár Renato Kizito Sesana. Ten opisuje prácu s chudobnými deťmi slovami Skutkov apoštolov: „ Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách. Keď sme deti prijímali, začínali sme s veľkým nadšením. Postupom času prišli aj problémy a kríza, no na našej pohostinnosti to nič nemení. Každý týždeň od samého začiatku karantény sme u nás privítali okolo 10 až 20 nových ľudí. Navštevovali a nachádzali sme ich na tých najnepravdepodobnejších miestach – na uliciach, pod mostom, v parku, na strmom teréne, kde si vyrábali provizórne chaty z konárov alebo kusov plastu. Presviedčali sme ich, aby prijali našu pomoc a prišli buď do našich zariadení, alebo do iných miestnych kresťanských zariadení. Nebolo vždy ľahké presvedčiť tých, ktorí majú tieto zariadenia na starosti, aby prijali nových problematických hostí. Väčšina z nich je teraz ubytovaných v našich domovoch Ndugu Mdogo (Malý brat) a Tone la Maji (Kvapka vody). Karanténne opatrenia deťom život na ulici ešte viac sťažili. Znamenajú totiž menej ľudí na ulici, menej príležitostných prác, menej almužien. Zákaz vychádzania platný počas nočných hodín ich úplne izoloval od sveta a zvýšil možnosť využívania skupiniek takýchto detí, či už zvonku alebo zvnútra.“
Na záver misionár dodáva: „ Nejde nám o čísla, o štatistiku úspešnosti. Ide o krásu života, ktorá sa nás zmocňuje, o krásu tvárí, úsmevov a pohľadov. Ide o túžbu premôcť všetky hádky a zvady, ktorým sa vo veľkých skupinách ľudí žijúcich v stiesnených podmienkach nevyhneme. Krásu nachádzame v nadšenom fandení počas futbalových zápasoch v našich domovoch. Nachádzame ju v pokojnom šťastí, ktoré vidíme na tvárach ľudí, keď uvažujú o jednoduchom tanieri ryže alebo zemiakov. Fyzicky nevlastnia nič, ale ich srdcia sú zlatou baňou.“
FOTO: archív PMD, Preklad: Dominika Salanciová, FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel