Paulína Mária Jaricotová – svätica modernej doby

Ctihodnú Božiu služobníčku Paulínu Máriu Jaricotovú (1799 – 1862) môžeme právom považovať za vzor pre Cirkev 21. storočia. Pápež František 26. mája 2020 vydal dekrét, ktorým uznal zázrak uskutočnený na jej príhovor a vydláždil tak cestu k jej blahorečeniu. Paulína nám svojou prácou zanechala veľké dielo zjednocovania veriacich v modlitbe a zmierňovania utrpenia našich blížnych, či už žijú v našej blízkosti alebo na druhom konci sveta.

O sociálnych sieťach sa síce v jej časoch ešte ani nechyrovalo, ale mladá Paulína z francúzskeho mesta Lyon mala už vtedy veľmi jasnú predstavu o univerzálnej sieti veriacich v Krista. Bola hlboko presvedčená, že viera je silou, ktorá hory prenáša a láska je svetovým jazykom, ktorý môže osloviť každého človeka v každom kúte Zeme. 

Paulína sa narodila 22. júla 1799 ako posledné z ôsmich detí Antoina a Jeanne Jaricotovcov, bohatých priemyselníkov a zároveň silno veriacich katolíkov. Antoine bol trináste zo štrnástich detí, vlastnil úspešnú fabriku na hodváb a každý deň začínal svätou omšou o 4. hodine ráno.

Paulínin život plynul v srdci jej rodného mesta medzi farnosťami sv. Niziera a sv. Polykarpa. Prežila šťastné detstvo uprostred svojej rodiny, kde ju formovala hlboká viera jej rodičov, bratov i starších sestier. Bola obdarovaná pôvabným hlasom a otec ju prezýval „môj slávik“. Blízky vzťah s Bohom si pestovala prostredníctvom adorácií Najsvätejšej sviatosti oltárnej a častého prijímania Eucharistie. Počas obdobia dospievania ju však začali vábiť svetské potešenia a luxus a pekné oblečenie ju pomaly ale isto vzďaľovali od Boha. Pán neba i zeme mal našťastie s Paulínou veľké plány a v tomto ťažkom období sa znova dotkol jej srdca prostredníctvom kázne o márnivosti, ktorá ju hlboko zasiahla a spôsobila jej vnútorné obrátenie. Po vypočutí kázne Paulína spálila svoje ľúbostné romány a piesne, vyhodila svoje šperky a rozhodla sa nikdy viac sa nepozrieť do zrkadla ani sa neodievať do krásnych šiat. Podľa jej vlastných slov boli pre ňu prvé mesiace jej obrátenia obrovskou skúškou.

V roku 1816 sedemnásťročná Paulína zasväcuje svoj život Bohu a potvrdzuje svoje rozhodnutie sľubom čistoty zloženým na Vianoce v kaplnke baziliky Notre Dame de Fourvière v Lyone. Ostáva síce laičkou, no Božia milosť prúdi jej srdcom, osvetľuje jej myseľ a navždy mení jej život.

Podobne ako sv. Terézia z Lisieux, aj Paulína chápe, že „láska je všetko a zahŕňa všetky časy a všetky miesta.“ Svoje kresťanské povolanie nachádza v sprítomňovaní lásky, v spájaní ľudí a vytváraní modlitebných „sietí“, v otváraní sŕdc pre zmierňovanie ľudského utrpenia vo svete. Práve z jej iniciatívy sa neskôr zrodili Pápežské misijné diela, ktoré kombinujú modlitbu, misionársku lásku a dobročinnosť a pracujú v službách pápeža na raste a rozvoji mladých cirkevných spoločenstiev v krajinách celého sveta.

Paulína oplývala mimoriadnym zanietením pre misionársku činnosť, čo ju viedlo k založeniu hnutia Živého ruženca a Pápežského misijného diela šírenia viery. Silu do náročnej práce čerpala z pravidelnej modlitby a prijímania Eucharistie. Neúnavne sa rozdávala v službe apoštolátu a v evanjelizácii a bojovala za väčšiu sociálnu spravodlivosť.

Medzi rokmi 1819 – 1820 sa spojila s niekoľkými svojimi priateľmi a príbuznými a iniciovala medzi nimi finančnú zbierku pod názvom „Paulinina penca“. Táto zbierka bola založená na jednoduchom princípe, podľa ktorého sa vyzbierala väčšia suma z malých príspevkov jednotlivcov. Inšpiráciu možno hľadať v biblickom príbehu o chudobnej vdove, ktorá vhodila do chrámovej pokladnice svoje dve drobné mince. Na začiatku našla Paulína 10 ľudí, z ktorých každý týždenne prispel na misie 1 pencu a zároveň sa podujal založiť ďalšiu skupinu 10 ľudí. Týmto spôsobom Paulína zbierala peniaze na podporu misionárov, ktorí šírili Evanjelium v ďalekých krajinách sveta. Zároveň tak upozornila na skutočnosť, že každý kresťan je povolaný byť učeníkom a misionárom a podľa svojich možností podporovať malé kresťanské komunity po celom svete. Nielen zasvätené osoby, ale každý pokrstený človek má byť autentickým protagonistom misie. Popri pápežoch, akými boli Pius VII., Gregor XVI. či Pius IX., sa Paulína stala ďalšou veľkou šíriteľkou misijnej charizmy 19. storočia. Pápežské misijné dielo šírenia viery bolo oficiálne založené 3. mája 1922 po tom, čo sa Paulínin princíp finančnej zbierky rozšíril po celej Európe.

Paulína však vytušila nebezpečenstvo čisto peňažnej formy pomoci, ktorá by bez duchovného koreňa mohla čoskoro vyschnúť. Cítila silnú potrebu podložiť vonkajšie misijné aktivity hlbším základom. V roku 1826 preto založila reťaz Živého ruženca a vložila celú svoju apoštolskú činnosť do rúk Panne Márii, kráľovnej misií. Opäť využila princíp formovania malých (tentokrát pätnásťčlenných) skupiniek ochotných ľudí, ktorí sa zaviazali pomodliť sa každý deň jeden desiatok posvätného ruženca. Zaznamenala nevídaný úspech – v dobe jej smrti sú do Živého ruženca len vo Francúzsku zapojené vyše dva milióny veriacich. V roku 2014 sa počet členov Živého ruženca pohyboval okolo 16 miliónov. 

Pohýnaná príkladom Kristovej obety za spásu ľudstva Paulína neustávala v realizácii ďalších projektov. V roku 1845 pretavila do konkrétnej podoby svoj plán evanjelizácie francúzskych pracujúcich vrstiev. Veľmi jasne rozlišuje medzi pojmami masa a Boží ľud. Upozorňuje na súdobý spoločenský mor, ktorý spôsobil, že mnohí muži a mnohé ženy sa stali anonymnou súčasťou pracujúcej masy a nikto ich nevnímal ako vzácnych a jedinečných Božích synov a dcéry. Paulína z prostriedkov svojho dedičstva kúpila továreň, z ktorej chcela vytvoriť modelové zariadenie pre kresťanských robotníkov. Vo vedľajšej budove ubytovala rodiny robotníkov a v blízkosti továrne založila aj školu pre deti a kaplnku. Chcela tak vytvoriť duchovné spoločenstvo robotníkov a kultivovať ich vieru, ktorá by mala byť integrálnou súčasťou každej ľudskej práce. Jej vízia síce predbehla svoju dobu (neskôr podobné projekty vytvorili viacerí kresťanskí podnikatelia, napr. katolícky sociálny reformátor Léon Harmel), ale boh mamony napokon pohltil namáhavú prácu, ktorej Paulína zasvätila jeseň svojho života. Ľudia, ktorým Paulína zverila manažment svojho zariadenia, podľahli korupcii a ona prišla o všetko. Zvyšok svojho života prežila vo veľkej chudobe a utápala sa v dlhoch. Ďalšou zastávkou jej krížovej cesty bola ťažká choroba srdca. Ešte predtým, ako navždy opustila pozemský svet, zverila sa naposledy svojmu Nebeskému Otcovi a odpustila tým, ktorí ju priviedli k bankrotu. Do domu Pána odišla 9. januára 1862 vo svojom dome v rodnom Lyone.

Samu seba definovala týmito slovami: „Úbohá žena, ktorej jediným priateľom a jedinou útechou je Boh, no Boh sám stačí.“ Pápež Lev XIII. o nej povedal: „Svojou vierou, silou mysle, nehou a odovzdaným nesením každého životného kríza sa Paulína osvedčila ako pravá Kristova učeníčka.“ Francúzske Pápežské misijné diela vyzdvihujú svoju spoluzakladateľku takto: „Silu pre službu evanjelizácie nachádzala v dôvernom spojení s Bohom. Učí nás, že zdrojom všetkých misionárskych aktivít je kontemplácia, Eucharistia a hlboké spoločenstvo s Kristom.“ Pápežské misijné dielo šírenia viery ako súčasť Pápežských misijných diel dnes prináša hojné ovocie vo vyše 140 krajinách sveta, kde sa podieľa na pastorácii a financuje vyše 5 000 misionárskych projektov ročne.

Proces blahorečenia Paulíny Márie Jaricotovej sa začal v Lyone a do svojej rímskej fázy vstúpil v roku 1930 za pontifikátu pápeža Pia X. Aj pápež Ján XXIII. v roku 1963 potvrdil veľkosť Paulininých cností. V máji 2012 nabrali udalosti rýchly spád, keď sa na príhovor Paulíny uskutočnil zázrak, ktorý vydláždil cestu k jej blahorečeniu. Triapolročná Mayline Tran pochádzajúca z Lyonu sa znenazdajky začala dusiť, keď jej sústo potravy zablokovalo priedušnicu. Jej srdiečko prestalo biť a až do príchodu zdravotníkov sa ho nepodarilo oživiť. Situácia vyzerala beznádejne a lekári hovorili o nezvratnom neurologickom poškodení a blížiacej sa smrti. Medzitým vedúci Živého ruženca v Lyone zorganizoval s podporou kardinála Philippa Barbarina modlitebnú novénu s prosbou o príhovor ctihodnej Paulíny Jaricotovej.  Lekári totižto chceli prestať s liečbou a kŕmením dievčatka vzhľadom na jej mimoriadne závažný zdravotný stav. V nemocnici v Nice, kam bola transportovaná, tvrdili, že jej mozog bol príliš poškodený na to, aby sa niekedy prebrala z vegetatívneho stavu. O niekoľko týždňov však Mayline úplne neočakávane znovu nadobudla vedomie a dnes je živá a zdravá rovnako ako pred osudovou nehodou. Zázračný spôsob jej uzdravenia bol predložený cirkevnému tribunálu Lyonskej arcidiecézy, ktorý svoje závery odoslal Kongregácii pre kauzy svätých. Tá v máji 2012 potvrdila zázrak uskutočnený na príhovor Paulíny Márie Jaricotovej. Na obdivuhodný život tejto Francúzky poukázal aj pápež František počas mimoriadneho misijného mesiaca októbra 2019. Možno povedať, že Paulína svojím životom uviedla do praxe slová svojej vlastnej modlitby:

Moja nádej je v Ježišovi Kristovi!
Môj jediný poklad je kríž!
Nehľadám nič iné okrem Božej vôle
a nežiadam si nič iné,
len jej úplné naplnenie!
Vkladám svoju nádej do Tvojho milosrdenstva,
ktoré prevyšuje všetky Tvoje diela!

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD

Pomáhame Svätému Otcovi v rozvoji misii. PODPORTE MISIE