Rozhovor s oslobodeným otcom Maccallim – „Neponúkol som nič iné, len svoj vlastný život.“

Taliansky misionár a kňaz Pierluigi Maccalli, člen Spoločností afrických misií, bol v noci zo 17. na 18. septembra 2018 unesený džihádistami v Nigeri v blízkosti hranice s Burkinou Faso. Prepustený bol po vyše dvoch rokoch 8. októbra 2020 a v súčasnosti sa zdržiava vo svojej rodnej krajine. Maccaliho spolubratia pokladajú jeho prepustenie za jedno z najjasnejších znamení, ktoré Pán posiela v tomto čase utrpenia a zároveň v misijnom mesiaci október. Prinášame vám znenie prvého rozhovoru, ktorý otec Maccalli poskytol po svojom prepustení tlačovej agentúre Pápežských misijných diel.

Ako ste prežívali čas trávený v zajatí? Aký to malo vplyv na váš život misionára?

Odolávať, aby som prežil! Toto heslo ma sprevádzalo a povzbudzovalo deň čo deň a dodávalo mi silu kráčať ďalej. Odvliekli ma so sebou v pyžame a v papučiach – nemal som so sebou nič a bol som považovaný za nič. Džihádistickí fanatici vo mne videli nečistého kafíra (pozn. kafír – moslimský výraz pre neveriaceho) odsúdeného do pekla. Mojou jedinou útechou boli jednoduché ranné a večerné modlitby, ktoré ma naučila moja mama a kontemplatívny ruženec, ktorý som na naučil od svojej starej mamy. Táto duchovná púšť pre mňa bola časom veľkého ticha, očistenia a návratu k tomu, čo je v živote pôvodné a podstatné. Bola to príležitosť premietnuť si film môjho života, ktorý sa už preklenul do svojej druhej polovice. Položil som si mnoho otázok a z celého srdca som s nárekom volal k Bohu: Kde si? Prečo si ma opustil? Dokedy, Pane? Vedel som a stále viem, že On tam vždy bol a aj teraz tu je so mnou. Ale teraz, keď som doma, začínam chápať, že Boha môžeme niekedy vidieť „v pozadí“. Až teraz som sa dozvedel, koľko ľudí sa modlilo a prosilo za moje prepustenie. Prekvapilo a ohromilo ma to. Zatiaľ ale neviem povedať, ako táto skúsenosť ovplyvní môj misionársky život. Potrebujem viac času.

Prehĺbil sa váš vzťah s Ježišom aj napriek tomu, že ste nemali prístup k Eucharistii, k Božiemu Slovu a chýbala vám útecha vašich spolubratov?

Každý deň, obzvlášť každú nedeľu som sa modlil slovami: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje,“ chlieb, ktorý sa láme za vás, najmä za svet a za Afriku. Do rannej modlitby som vkladal slová francúzskeho hymnu „Začína sa nový deň, deň prijatý od Teba …vopred ho odovzdávame do Tvojich rúk, taký, aký bude...“ a zakončil som ju vetou: „Nemôžem Ti ponúknuť nič iné ako svoj vlastný život.“ Požiadal som o Bibliu, ale nedali mi ju. Každú nedeľu som meditoval nad určitou pasážou Evanjelia, predovšetkým počas Adventu, Vianoc, Pôstu a Veľkej noci. Dvadsiateho mája nám po opakovaných žiadostiach priniesli rádio, a tak som okrem správ zo sveta mohol každú sobotu počúvať komentár nedeľného Evanjelia z Vatikánskeho rozhlasu. Raz sa mi dokonca podarilo počúvať živý prenos sv. omše – bolo to na tohtoročné Turíce. V to ráno som počúval správy a keď som zmenil frekvenciu, zrazu som na svoje veľké prekvapenie počul sv. otca v taliančine. Ocitol som sa v spoločenstve s pápežom a s celou Cirkvou a povedal som si – dnes sa nachádzam zároveň v Bazilike sv. Petra v Ríme a na misiách v Afrike. S pohnutím som počúval čítania a úryvok z Evanjelia podľa sv. Jána, ktorý mi pripomenul moje kňazské heslo: „Ako mňa poslal otec, tak ja posielam vás. Prijmite Ducha Svätého.“ Náhoda? Homília sv. otca Františka bola ako závan sviežeho vzduchu. Po dvoch rokoch duchovnej vyprahnutosti a nedostatku Božieho slova som bol ako znovuzrodený a prijal som tento dar Ducha Svätého, ktorý privial rádiové vlny na Saharu. Užíval som si Evanjelium a slová sv. otca ako nikdy predtým, mali pre mňa veľmi špeciálnu príchuť.

Ako sa zmenil váš pohľad na smrť a ako dnes vnímate misijnú činnosť cirkvi?

V októbri 2018 mi povedali, že talianska vláda požaduje dôkaz toho, že som nažive. Prinútili ma nahrať video, v ktorom som mal osloviť vládu, pápeža a svoju rodinu. Rodine som odkázal, aby boli silní a modlili sa za mňa. Povedal som im, že som pripravený na všetko. Pápeža som poprosil, aby sa za mňa nezabudol modliť. Len raz sa mi jeden mudžahedín vyhrážal, že ma zabije. Nahnevala ho istá udalosť, o ktorej vám nebudem hovoriť. V jeho očiach som bol špinavým kafírom a kazateľom heretickej viery odsúdeným Koránom. V ten deň som nad sebou cítil Damoklov meč, ale ako čas plynul, bál som sa stále menej a menej. Boli sme pre nich príliš vzácny tovar, aby nás zabili. Stále som sa však cítil ako misionár, aj keď som bol spútaný reťazami. Vyjadril by som to slovami nášho zakladateľa: „misionár z hĺbky svojho srdca“. Moje telo bolo uväznené v piesočných dunách, ale môj duch prichádzal do dedín, ktoré som spomínal vo svojich modlitbách. Opakoval som tiež mená svojich spolupracovníkov a mnohých ľudí, ktorých som niesol vo svojom srdci. Obzvlášť som spomínal na podvyživené a choré detí, o ktoré som sa staral, a na mnohé duše, ktoré boli živo prítomné v mojom zranenom srdci. Uvedomil som si, že misia nespočíva len v práci, ale aj v mlčaní. Každá misia je predsa v podstate „Božou misiou“, je to práca Pána. Množstvo aktivít, ktorými som predtým zapĺňal svoje dni, sa zmenili na spomínanie a modlitbu. Misia však pokračuje ďalej a je v dobrých rukách – v rukách Božích. Svedectvá ľudí, priateľov aj cudzincov, ktorí bdeli, modlili sa a zapájali sa do pochodov za moje prepustenie, ma utvrdzujú v tom, aká silná je Božia misia. Všetci mi hovoria, ako sa za mňa modlili, niekto dokonca povedal: „Zaplnil si nám kostoly.“ Ale to som nebol ja – to bol Boh!

Aký bol váš vzťah k vašim únoscom a ako ich vnímate dnes?

Vo všeobecnosti ma vždy rešpektovali. Moja dlhá biela brada musela vzbudiť rešpekt u mladých nezarastených mužov, ktorí ma strážili. Volali ma „shebani“ – starý muž. Stále mi je veľmi ľúto týchto mladých ľudí, ktorí celé dni sledujú propagandistické videá a stávajú sa obeťami indoktrinácie. Nevedia, čo robia! Svojim únoscom a strážcom nič nevyčítam, modlil som sa za nich a budem v modlitbe pokračovať. Pri odchode som mužovi, ktorý ma počas posledného roku väznenia strážil, povedal: „Kiežby nám dal Boh milosť pochopiť aspoň na jeden deň, že sme všetci bratia.“

Aké sú vaše plány a nádeje do budúcnosti?

Posledné dva roky ma naučili žiť tu a teraz. Túžil som, aby sa zajatie čím skôr skončilo, každý večer pri západe slnka som si hovoril – snáď zajtra. A keď slnko znova vyšlo, vzal som do ruky ruženec a rozvrhol som si ďalší deň. Deň za dňom. Budúcnosť patrí Bohu, teraz si užívam svoj návrat domov, ktorý je mojou prítomnosťou. V blízkej budúcnosti sa chcem stretnúť so svojimi spolubratmi v Janove a Padove, ktorých som ešte fyzicky nestihol objať. Plánujem tiež navštíviť klauzúrne kláštory, ktoré sa za mňa neúnavne modlili a mnohých priateľov v Taliansku a v zahraničí. Budúcnosť bude taká, akú ju chce mať Boh.

FIDES – tlačová agentúra Pápežských misijných diel, Preklad: Dominika Salanciová FOTO: archív PMD

Misijný fond solidarity KORONA bližšie